V Čierno-bielej krajine (2)

Predstavujeme Čierno-bielu krajinu
Deti bývali v paneláku na sídlisku. Bolo to už dávno, veľmi dávno, to ešte ani vaši rodičia, milé deti, neboli na svete a tak si to nemôžu pamätať. Vtedy bolo všetko inak. Tak napríklad neboli žiadne mobily ani počítače, ba ani počítačové hry, tablety ani empetrojky. Ale nemyslite si, už vtedy boli napríklad televízory. Čierno-biele. Či ste pozerali Zlatovlásku či Červenú čiapočku, všetko bolo rovnaké – čierne, biele alebo sivé. A na telke boli iba dva gombíky: zapnúť a vypnúť. Teda neskôr si mohli deti prepnúť dokonca na prvý a druhý program! To bola paráda! A filmy tam boli všelijaké pekné. Napríklad také príbehy o kovbojoch a indiánoch a o vojne, tie mal Peťulo najradšej. A tiež mali doma telefón, teda pevnú linku. Čierno-bielu. A auto – biele. Volali ho Šemík – podľa statočného koníka z jednej legendy, pretože na diaľnici to vytiahol až na sto kilometrov v hodine.

Možno tomu nebudete veriť, ale ani bez telky a mobilov, tabletov a počítačov sa deti nenudili. Kdeže, ani náhodou. Skôr nemali čas. Každý deň, keď si urobili úlohy a povinnosti doma, bežali von. Na ich sídlisku nebolo všetko iba čierno-biele. Stromy a tráva boli pekné zelené, zvlášť keď na jar a v lete popršalo. Tam sa to potom šantilo. V zime v lete bolo okolo domu kopa kamarátov, ktorí spolu stále niečo podnikali. Dievčatá sa hrali škôlku s loptou alebo so švihadlom, chalani futbal alebo všetci spolu „vybišku“ teda vybíjanú. Pred domom boli husté kroviská. Tie sa prikryli dekou a hneď vznikol bunker pre vojenskú posádku alebo domček pre malú rodinku. Dievčatá si podonášali pred dom bábiky a riadiky a hrali sa na rodinu. Zuzka je akože mama, Evka akože otec a už to bolo. Zábava na celé poobedie. Z lístia a piesku sa varila polievočka, kamene boli rezne. Bábikám taká strava musela dlho ležať v žalúdku, ale to ich malým mamičkám neprekážalo.

A v zime sa stavalo iglu a snehuliaci. A keď bolo iglu hotové, všetky deti spolu sa hrali na Eskimákov, presne ako to videli v telke. Len museli svoje snehové stavby dobre strážiť pred nepodarencami z vedľajších domov. Na kopci na sídlisku totiž stáli paneláky tri vedľa seba a medzi deťmi z týchto domov existoval nezmieriteľný boj a rivalita. Keď si jedni postavili bunker v kríkoch alebo iglu, nepísanou úlohou ich susedov bolo im ho v nestráženej chvíli zbúrať. A nepísanou úlohou domácich zasa bolo stavbu si ustrážiť alebo tento výčin svojim nepriateľom poriadne oplatiť. To bola pasia, keď deti vymysleli nejakú sladkú pomstu a keď sa aj podarila! Len sa do toho nesmeli pridať dospelí. To keď napríklad teta Krutibrčková na prízemí začala vykríkať na susedných chalanov, aby sa toho snehuliaka ani len nedotýkali, to bola nepríjemnosť. Taká hanba! Deti si predsa musia snehuliaka ustrážiť sami a nie si volať na pomoc dospelých! A ešte tetu Krutirbrčkovú! To je celkom proti pravidlám!

Deti nepotrebovali žiadne simulované počítačové strielačky a bitky lebo si skutočné boje vedeli zaopatriť sami. Keď prišlo k najhoršiemu, chlapci si vošli do vlasov muž proti mužovi. Domov prišli celí podriapaní, samá modrina, ale maximálne spokojní. Dievčatá tieto bitky iba z diaľky sledovali a fandili „tým svojim“. Tým z dvanástky, horného vchodu proti tým z desiatky, dolného vchodu. Lebo partie boli striktne podelené. Niekedy sa horný a dolný vchod spojil proti osmičke, ale to len za mimoriadnych, zvlášť nebezpečných okolností.

Peťulo ani Evka neboli práve veľkí hrdinovia, aby sa púšťali do nejakých veľkých bojov. Keď sa dalo, Evka bránila česť domu aspoň podrezaným jazykom, ale v kritickej chvíli sa radšej nebadane vzdialila a Peťula zobrala so sebou. Istota je istota... Chalani z vedľajšieho vchodu boli poriadni galgani, nebolo radno sa im dostať do rúk. Iba keď bol vedúcim bojovej skupiny Jurko Nemiec z druhého poschodia, toho nastrčili do prvej línie a bolo po starosti. A víťazstvo potom chutilo sladko.