Interrupcie - vražda alebo právo?

Pred rokmi sme boli v okolnostiach, keď pristúpiť k „interrupcii", by bolo ľudsky a podľa zákonov, prípustné. V malom byte nebolo miesto pre ďalšie dieťa. Turbulencie hospodárskych zmien po roku 1989 boli tak veľké, že obavy, či z jedného platu uživíme päť detí na dôstojnej úrovni, boli prirodzené. Ani spoločenská klíma voči mnohodetným rodinám nebola prajná. Čelili sme narážkam, že sme nerozumní a nezdržanliví. Prežili sme aj strach, keď dieťa ani matka nemuseli vyviaznuť so zdravou kožou. Nasledujúce myšlienky sú súhrnom toho, ako o interrupciách rozmýšľame dnes. Vražda? Podľa zákonov SR vražda je trestný čin, ktorého sa dopustí ten, kto iného úmyselne usmrtí. Podľa definície, objektom vraždy môže byť len človek po narodení do okamihu prirodzenej biologickej smrti. Nie v prenatálnej fáze života. Odstránenie živého ľudského plodu z tela matky zákon nazýva „umelým prerušením tehotenstva, interrupciou". Pri hľadaní postoja k interrupciám vychádzajme z týchto axióm: (1) Bez oplodneného vajíčka ženy nie je ľudský život. (2) Čin, ktorý ukončí biologický život skôr než prirodzenou smrťou, je násilným usmrtením. Závislosť dieťaťa od rodičov sa v priebehu života mení. Od vôle splodiť, na čom dieťa nemá nijaký podiel, cez ochotu ho donosiť, porodiť, dojčiť a starať sa o jeho výchovu a materiálne potreby, po okamih, keď sa osamostatní a vzťah prerastie do opačného garde: rodič sa stane závislým od generácie detí. Prevaha rodiča nad svojim potomkom je najväčšia v štádiu po počatí. Zdalo by sa, že to je ten pravý okamih rozhodovania: „Žena sa dozvie informáciu, z ktorej pre ňu vyplýva požiadavka mimoriadnej obete. Tá by mala byť dobrovoľná. Prečo by nemohla povedať aj svoje slobodné NIE?" Muž a žena dávajú svoje slobodné ÁNO počatiu vstupom do sexuálneho spolužitia, spravidla uzavretím manželstva. „Interrupcia" je pokus odstrániť dôsledky prvého rozhodnutia. Počatie, ktoré je v konflikte s inými záujmami sa vníma ako neželané. Niekedy je tehotenstvo spojené s rizikom. Ako pro-choice argument sa uvádza, že každé dieťa má právo byť chceným a zdravým. „Morálnosť interrupcie" sa niekedy zdôvodňuje zjavnejšou nemorálnosťou v neskoršom období, napr. tvrdením, že umelý potrat je lepší, ako neželané dieťa nechať na ulici, dať do domova a nestarať sa oň alebo ho týrať. Tieto činy sú odmietnutím tej istej zodpovednosti. Ak by traumu, ktorú deťom spôsobia rodičia a choroby nedokázala zahojiť láska Dokonalejšieho Otca, sprostredkovaná aj cez dobrých ľudí, život by bol neúnosný. Pohľad na 14 dňový plod v tele matky ako na „beztvarú hmotu", s ktorou mám právo naložiť podľa svojej vôle, je ťažkým zjednodušením. Asi najvážnejším pro-life argumentom je, že aj ja, ktorý píšem aj ty, ktorý čítaš tieto riadky, sme len neskoršou fázou jej existencie a pritom si robíme nárok na život a všetko, čo s ním súvisí. Preto, okamih spoznania, že sa počal nový život, je tá pravá príležitosť povedať celoživotné ÁNO novému stvoreniu. Lebo počatie je zázrak. Asi 10% párov má problém s plodnosťou. Časť z nich podstúpi liečbu, prípadne umelé oplodnenie, časť zostane bezdetná. Ak je ľudský život právom hodným ochrany, potom „právo ženy" odstrániť živý plod stojí proti nemu. Nemalo by sa zakladať na neobmedzenej ľubovôli. Bytosť v stave zárodku nie je matéria, s ktorou možno robiť čokoľvek. Nestačí, že nevnímame bolesť, ktorú jej spôsobujeme. Nie je to slepé črevo, ktoré možno bez následkov odoperovať. Je dielom súhry Stvoriteľa a muža a ženy a má pozemskú i večnú perspektívu.[1] Spúšťa v tele i psychike ženy a v jej vzťahu s mužom procesy, ktoré zanechávajú nezmazateľnú stopu. Sexuálny pud stvoril Boh možno preto tak silný, aby človeku komunikoval, že ľudský život nevzniká len z vôle človeka. Otázku: Chcete rozhodovať o diele mojich rúk? Ja som stvoril človeka![2] - kladie Boh. Právo? O aké právo ženy ide? Vo vzťahu k mužovi? (Právo reagovať na zradu?) K jej kariére? Pohodliu? Zdraviu? Perspektívnej chorobe dieťaťa? Jeho životnej úrovni? - Tak ako žena nemôže splodiť dieťa bez muža, tak jej „právo" rozhodnúť o počatom živote nemá byť autonómne. Vždy je zodpovedný aj muž, i keby sa tomu chcel vyhnúť. Nehovoriac o tom, ak na ženu vyvíjal nátlak. Používanie karty rodovej rovnosti, je pokrytectvom. Prečo má znášať dôsledky sexu len žena? Lebo muž nikdy neotehotnie? Lebo je ťažšie ho primäť k zodpovednosti? Nespúšťa tento krôčik presunu povinnosti muža na „právo ženy" lavínu benevolencie voči ľudskej zodpovednosti ako takej? Nie je zárodkom devalvácie univerzálnych hodnôt? Prečo je dnes tak ťažké potrestať aj zjavnú neprávosť? Pripadá mi to, ako keď trochu povalíme plot, potom ešte trochu, nakoniec sa zvalí a zarastie a zrazu máme pocit, že tu hranica nikdy nebola.[1] Prirodzeným nárokovateľným právom dieťaťa a matky je starostlivosť muža a podpora zo strany spoločnosti . Najlepšie to dokumentuje príbeh Narodenia[3]. Máriiná otázka: Ako sa to stane, veď nepoznám muža! - nemieri len na spôsob počatia, ale aj na jeho ostatné dôsledky: Ako to vysvetlím rodičom, snúbencovi, širšiemu okoliu? Ako ho sama vychovám? Ako získa chlapec model mužského chovania? Dokážem to? V tomto svetle, schvaľovanie práva na aborciu je súhlasom s násilím páchaným na ženách. Čiže morálnou a etickou otázkou nie je len to, kedy začína život jednotlivca a či ho môžeme beztrestne zničiť alebo nie, ale to, či rozumieme potrebám matky a ako sa k nej zachováme. Keď žena prežíva krízu z neplánovaného počatia, rizikového tehotenstva, diagnostikovanej choroby a pod., potrebuje podporu muža, podporu rodiny aj spoločnosti. Jej potrebou nie je falošná sloboda, ani výzva k hrdinskému potlačeniu materinského citu a zodpovednosti, ale pokoj a istota v Bohu a opora v blízkych ľuďoch a ich starostlivosť. Ak je tvoj a môj ľudský život skutočnou hodnotou a zázrakom, tak okamih počatia nového života je ten moment, kedy to musíme zvýrazniť a dokázať. Každá žena si môže byť istá, že ak sa rozhodne pre život, má podporu Boha, aj keby ju blízki sklamali.[4] Cirkev odporom proti aborcii vyjadruje svoju ochotu podporovať každého, kto na seba berie rodičovskú zodpovednosť. Nemôže predsa schvaľovať nezodpovedný sex, jednoduché a ľahké riešenia sledujúce egoistické záujmy. Tlakom na zákon sa snaží sťažiť prístup k riešeniam, ktoré sú únikom pred zodpovednosťou a niekedy aj násilím páchaným na ženách. Slobodná spoločnosť potrebuje ochranu života od počatia, podobne ako potrebuje účinný zákon na ochranu súkromného aj duševného vlastníctva. Sloboda a zodpovednosť Človek je slobodná bytosť, vybavená zodpovednosťou a tvorivosťou. Otázkou je, na čo ju použije. Slobodu nezakladajú ľudské zákony, podľa ktorých ukončenie tehotenstva do vymedzeného času nie je trestným činom. Ani bezpečné technické zvládnutie aborcie a možnosť utajenia. Nie je jedno, či medicína slúži zníženiu úmrtnosti novorodencov, alebo všeobecnému právu zničiť život toho, kto sa nevie obrátiť na ľudský súd. Sloboda, ak je skutočná, musí pochádzať z vyššieho inštitútu. Druhou stranou tej istej mince je využitie modernej vedy na prenatálne zisťovanie potenciálnych chorôb, umelé oplodnenie alebo umožnenie vynosiť dieťa žene, ktorá nie je jeho biologickou matkou. Vyrovnať sa so stavom, že dvojica nemôže mať deti, prijať viac detí a prijať aj choré dieťa, sú prejavom väčšej slobody, odvahy a kreativity, ako právo na aborciu. Prináša hlbšie poznanie života, väčšiu dynamiku do vzťahov. Rozvíja charaktery jednotlivcov a tým formuje spoločnosť. Rozhodovanie o aborcii alebo výbere oplodneného vajíčka, ktoré dostane šancu, na základe výsledkov prenatálnych vyšetrení, je veľmi vážne a možno až ľudsky neúnosné. Ak v tejto fáze bohorovne rozhodujeme, či človek s genetickou poruchou má právo byť alebo nebyť, potom je namieste otázka: Neznižujeme sa na úroveň lekárov smrti, ktorí v koncetrákoch tiež chceli usmerniť chod dejín podľa svojej ideológie? Kto zaručí neomylnosť toho, kto robí diagnostiku a rozhoduje o budúcnosti? Koľko už bolo omylov? Vie niekto vyčísliť, koľko géniov sa nenarodilo? Biblické Desatoro vymedzuje ľudské práva tak, že sloboda druhého začína tam, kde končí moja. Bez obmedzenia jedných sa nedá vytvoriť právo druhých. Nie sú rozhodovacím stromom moderného človeka práve výdobytky vedy, ako prenatálna diagnostika, zvládnutie umelého potratu i oplodnenia? Veď kladú otázku: Kde začína tvoja úcta k vlastnému životu a právam iného človeka? Z čoho pramení tvoja hodnota? Považuješ možnosť mať účasť na živote iného za prekliatie alebo dar? - Preto by tieto „výdobytky" nemali byť prístupné každému a za každých okolností, ako univerzálne, neobmedzené až nárokovateľné právo. Motív a postoj menia čin na hriech alebo akt lásky. Tak, ako mať dieťa za každú cenu môže byť čistým egoizmom, tak odstránenie maternice z dôvodu záchrany života, môže byť aktom humanity. Každý prípad sa musí posudzovať samostatne. Obyčajne sa verejnosti nepredkladajú prípady, kedy ešte možno beztrestne kradnúť. Prečo potom spoločnosť tak intenzívne medializuje všeobecnú dostupnosť aborcie? To, že je náročné vymedziť výnimky a dosiahnuť, aby rozhodovali len osoby s vysokou úrovňou taktu, empatie, diskrétnosti a morálky, je slabým zdôvodnením globálnej liberalizácie. Ide o viac, ako o demografický vývoj spoločnosti. Prím má svedomie. Spoločnosť a cirkev musia vysielať jasné signály, že strážia hranicu úcty k životu a podporujú rodinu, ktorá je kolískou každého jednotlivca. Aj homosexuála! Morálna otázka je širšia„Interrupcie" sa nespájajú len s prikázaním Nezabiješ, ale aj s Nebudeš mať iných bohov! Cti svojho otca a matku! Nezosmilníš! Nepožiadaš! Vytvárať zákony a etické pravidlá izolovane od ostatných práv a povinností, je nebezpečné. Na čom stojí úcta k rodičom? Či nie na ich obeti podriadenej Dokonalejšej Autorite? Generálna liberalizácia spúšťa lavínu v psychike ženy, vo vzťahoch rodiny aj spoločnosti. Ježiš pri výklade prikázania Nezabiješ vymedzil ochranu života podstatne širšie ako len neprípustnosť vraždy. Slovné zraňovanie iného označil za hodné verejného odsúdenia a ohnivého pekla. [5] Povedal tým, že predmetom Božej ochrany je život človeka ako celok. Hospodin, tvoj tvorca, ten čo ťa stvárnil a od matkinho lona ti pomáha...[6] Tvoje oči ma videli už v zárodku, všetko bolo zapísané v Tvojej knihe, dni boli určené, skôr než ktorýkoľvek z nich nastal.[7] V mnohom to aj akceptujeme: Koľko starostí majú uvedomelá mamička, gynekológovia a pediatri, aby bábätko bolo zdravé! Aj bez viery horoskopom, je zrejmé koľko veľa vecí v živote závisí od dátumu narodenia. Medicína a psychológia potvrdzujú, že aj prenatálny vývoj, priebeh pôrodu a prvé dni života ovplyvňujú zdravie i psychiku človeka. Byť rodičom neznamená len porodiť, ale opakovane prijímať dieťa v každej fáze jeho života. Keď sme prechádzali ťažkosťami, pripomínali sme si, že naše staré mamy bez automatických práčok, áut, sofistikovanej lekárskej starostlivosti, detských prídavkov a mladomanželských pôžičiek odchovali svoje deti. Môj strýko v ťažkých vojnových a povojnových rokoch prijal štyri deti. Po druhom pôrode sa teta stala trvale invalidnou, žila s ňou 50 rokov. Aj v šedinách svoju radosť z detí a vnukov vyjadrovali slovami: „Škoda by bola, nemať ťa!" Žiarivý úsmev pri pohľade na malé dieťa teta nestratila, ani keď už strácala vnímavosť na väčšinu vonkajších podnetov. Podľa psychoanalytikov, prirodzenou rolou ženy je materstvo a muža otcovstvo. Spozná dnešná vzdelaná, materiálne bohatá a energiou nabitá generácia hodnotu a zmysel investície do vlastných detí? [1] Začať presadzovať spravodlivosť na hranici ešte prípustného a zločinu je riskantné. Výzvou pre človeka je milovať svojho blížneho ako samého seba, teda orientovať svoj záujem na dobro pre druhého. Napriek tomu sa človek môže dostať na hranicu zákona a byť v pokušení ju prekročiť. Iniciatívy na obmedzenie aborcií chcú komunikovať výzvu, aby spoločnosť videla hodnotu aj v jej „neželaných" príslušníkoch a vyzývajú všetkých ľudí, aby uznali nad sebou Vyššiu Autoritu ako sú ich „dobré predstavy o živote". Ak majú priazeň spoločnosti len celebrity, nie jej najslabší členovia, je len otázkou príležitosti, kedy sa prevalí násilie voči nejakej minorite alebo v súkromí. Zákonom nemožno prinútiť človeka k láske k Bohu a človeku, ale možno ohraničiť jeho slobodu, aby bol vytvorený priestor pre práva druhého. Tvrdiť, že to stačí len tam, kde je to už skutočne brutálne, je ignorovaním ľudskej povahy.