Quo Vadis Slovenský protestantizmus?

Už 20 rokov žijeme v úplnej slobode v zmysle náboženskej slobody. Žiadna vonkajšia sila nebráni cirkvám, aby vykonávali svoje poslanie. Napriek slobode k akejkoľvek verejnej činnosti, napriek slobode k mediálnym aktivitám, napriek zvýšenému záujmu o náboženstvo v súčasnej kultúre je signifikatná nie stagnácia, ale dokonca pokles počtu ľudí, ktorí sa hlásia na Slovensku k niektorej protestantskej cirkvi. Pritom tradičné veľké ľudové cirkvi zaznamenávajú pokles členstva v desiatkach percent. SLOBODA – PRÍLEŽITOSŤ ALEBO OHROZENIE? Misijné aktivity a projekty zakladania zborov evanjelikálnych cirkví sa dostávajú do závozu – reálne presvedčenie, že sa to dá a môže, klesá. Pokles spoluúčasti evanjelikálnych cirkví na verejných evanjelizačných podujatiach ako napr. ProChrist významne poklesol. A zväčša nebol nahradený inými alternatívnymi aktivitami. Evanjelikálne cirkvi, ktoré v histórii za jeden zo základných dôvodov svojho vzniku uvádzali potrebu verejnej evanjelizácie, sa stávajú tými, ktorí túto aktivitu opúšťajú. Rovnako aj sebavedomie a hlboké osobné presvedčenie kazateľov v pozícii evanjelistov a misionárov sa dostáva do hlbokej krízy – ľudia ich nechcú počúvať, farár či kazateľ na dedine patrí k tej menej potrebnej rekvizite minulosti, slúžiacej nanajvýš na poskytovanie životných prestupových rituálov. Slovenských evanjelistov len veľmi ťažko nájdeme. Preto sa depresia a hlboká vnútorná frustrácia stáva súčasťou každodenného života nejedného kazateľa či farára – často hlboko ukrytá pred zrakom okolia. Z týchto a ďalších dôvodov pokles vnútorného presvedčenia, že práca v cirkvi je účasť na dobrom a zmysluplnom diele u vedúcich aj u bežných členov cirkvi sa stáva bežným javom. Osobné životné príbehy bývalých špičkových funkcionárov protestantských cirkví od roku 1989 to presvedčivo dokumentujú. Aj väčšina rozvojových projektov, napr. na zakladanie zborov sa zadrhávajú – nenastáva primeraný početný rast. Skúsme sa širšie kriticky zamyslieť nad niektorými súvislosťami tejto skutočnosti straty relevancie slovenského protestantizmu a pokúsme sa hľadať spoločne alternatívy ďalšieho smerovania. REFLEXIA PROBLÉMU Boh nedáva prebudenie Bežným a azda najrozšírenejším vysvetlením stagnácie slovenského protestantizmu je, že Boh je darcom prebudenia a že na našom území sa nám ho v súčasnosti nedostáva. Príčinu preto treba hľadať mimo nás, mimo nášho snaženia. Podobne aj naše učenie o spasení zdôrazňuje, že Boh skrze Svätého Ducha oslovuje ľudí a nie je to výsledok nášho snaženia, keď ľudia nachádzajú vieru. Nekonzistentnosť tohto argumentu spočíva však v biblickej povahe Boha: Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. (1Tim 2, 4) Ak je pravdou, že Boh dáva prebudenia kedy a kde chce, tak potom sú obdobia a regióny, kde Boh už menej alebo vôbec nechce, aby ľudia boli spasení. Preto má tento argument veľmi málo spoločné s Biblickým obrazom Božieho záujmu o spasenie človeka či ľudstva. Akoby dnes Boh menej chcel, aby na Slovensku boli ľudia spasení. Málo sa modlíme a postíme za prebudenie Výsledok duchovného prebudenia závisí od intenzity nášho duchovného zápasu s diabolskými duchovnými mocnosťami. Preto, ak je všeobecné snaženie kresťanov nedostatočné, tak ani Boh nekoná. V tomto poňatí je prebudenie alebo masové obrátenie sa ku Kristu a kresťanskej viere dôsledok duchovného zápasu v neviditeľných duchovných oblastiach. Ak je snaha kresťanov malá, niet divu, že výsledok je malý. Vidíme však aj biedu tejto myšlienky: ak nedodajú kresťania Bohu dostatočné množstvo modlitieb, či nebudú dostatočne intenzívne prejavovať svoje sebazaprenie pôstom, tak Boh nemá záujem, ba možno ani silu, konať a pracovať v prospech duchovnej obrody. Málo konáme v prospech evanjelizácie a misie Tento aspekt hodnotenia situácie zdôrazňuje nedostatočnosť a misijnú únavu súčasného slovenského protestantizmu. Ak by protestanti neúnavnejšie konali rôzne praktické misijné projekty, napr. evanjelizačné kampane, rozdávanie letákov, letné misijné tábory, prevádzkovali by viac misijných kaviarní, tak by sa táto námaha zúročila získaním nových kresťanov pre spásu, a tým by sa prirodzene a početne vzmáhali aj naše cirkvi a protestantizmus. Ale aj toto vysvetlenie dnešnej situácie má háčik: v misijných dejinách cirkvi v období od nadobudnutia osobnej slobody zrušením feudalizmu, hlavným nositeľom misie a evanjelizácie boli zapálení jednotlivci, ktorí intenzívne odovzdávali obsah svojej novonájdenej alebo obnovenej viery v prostredí, v ktorom žili. Metaforicky povedané, ovce plodia ovce. Verejné kampane mali vždy významnú, ale len podpornú úlohu. Ani iným sa nedarí, prečo by sa malo dariť práve na Slovensku Skúmaním štatistík zisťujeme, že Európa len bola kresťanským kontinentom v zmysle percentuálnej príslušnosti obyvateľov k tradičným cirkvám. Je evidentný trend poklesu záujmu obyvateľov o deklarovanie príslušnosti k niektorým tradičným cirkvám. Na druhej strane však prieskumy poukazujú na stúpajúcu religiozitu obyvateľov. Religiózne správanie obyvateľov je predmetom priebežného výskumu a sledovania, výsledky ktorého sú verejne k dispozícii. Aj bez hlbšieho rozboru sú zrejmé trendy ústupu tradičných cirkví z horizontu záujmu obyvateľov celej Európy, preto vznikol v Rímsko-katolíckej cirkvi koncept tzv. reevanjelizácie. Ale Európa nie je až tak jednotná – ak do nej počítame aj Ukrajinu – tak tu som nedávno na moje veľké prekvapenie zistil, že počet protestantov vzrástol za posledných 15 rokov viac ako 30-násobne. ( Zdôrazňujem slovo násobne.) Podobný nárast zaznamenalo aj Rumunsko. BOH JE NAD DEJINAMI Nechceme teda očakávaním rastu a rozvoja protestantizmu vlastne príliš veľa uznania od kultúry, v ktorej žijeme? Je očakávanie rastu cirkvi prirodzené alebo neprirodzené? Stavy stagnácie a úpadku spravidla vyhodnocujú účastníci a nositelia týchto procesov ako bolestné sklamania z toho, že nefunguje to, čo by fungovať malo. Niektorí nositelia myšlienok a ich verejní zástancovia môžu reagovať vnútorným sklamaním a hlbokými, verejne často nevyslovenými vnútornými pochybnosťami: kážeme verne a pravdivo evanjelium a toto evanjelium ako by nefungovalo a neoslovovalo ľudí. Je teda skutočne pravdivé, keď nepôsobí? Rád by som ešte zdôraznil aj pozitívnu stránku stagnácie a úpadku. Pozitívnym aspektom je, že upadá a zaniká kresťanstvo v interpretácii, ktorá nie je schopná osloviť dnešného človeka. A to je dobrá správa. Kresťanstvo, evanjelium je v prvom rade mocou Božou na spasenie a až ďaleko za tým impotentne interpretovanou doktrinálnou náukou. Ak to druhé upadá, nejde o úpadok kresťanstva ako takého, to upadajú a zanikajú štruktúry a interpretácie, ktoré najmä v protestantskom poňatí prestali byť nositeľmi života, a preto niet nad čím plakať. Ide o celkom prirodzený očistný proces cirkvi. Boh nedáva svoju slávu nehodným a neverným. Veď len povážme, aká by to bola dráma, keby Boh žehnal rozvojom neverné, evanjeliovým princípom vzdialené kresťanstvo? Aká je to dráma v našej spoločnosti, keď klamliví populisti majú úspech u poslucháčov. Ešte horšia dráma by bola, keby cirkevní populisti trebárs evanjelikálneho či protestantského razenia mali masové poslucháčstvo. Je vždy znakom nádeje, ak toho, kto nemá čo povedať, ľudia nepočúvajú,. To, že sa poslucháči zvesti v protestantských denomináciách postupne rozchádzajú so zvesťou, ktorú počúvajú, je znakom, že táto zvesť im nemá čo povedať, a preto je to len dobrý vývoj. Problémom slovenského protestantizmu sa stal nie sekulárny svet, ale protestantizmus sám. A my, Cirkev bratská sme jeho časťou. Preto nastal čas spolu sa hlbšie zamyslieť nad relevantnosťou evanjelia, ktoré kážeme. ONDREJ GARAJ