Ľudovít Fazekaš - Ako uveriť, keď nemôžeme veriť

Doc. ThDr. Ľudovít Fazekaš sa narodil v roku 1929 na Východnom Slovensku. Po ukončení Evanjelickej bohosloveckej fakulty(1951) pôsobil ako kazateľ Cirkvi bratskej v Prešove (1951–57) a Leviciach (1957–62). Pre nedovolenú výchovu mládeže ho komunisti preložili za kazateľa do Benátok nad Jizerou (1962 –68)v ČR. V roku 1968 bol rehabilitovaný a znovu ustanovený za kazateľa v Leviciach, kde pôsobil až do roku 1990. V rokoch 1990–93 sa stal predsedom Cirkvi bratskej na Slovensku a v roku 1993 sa zúčastnil založenia Katedry evanjelikálnej teológie a misie UMBv B . Bystrici. Napísal celý rad odborných teologických publikácií,prednášal v Nemecku, Švajčiarsku a USA . S manželkou Perlou majú synov: Bohuša (1957)a Dušana (1960), 3 vnukov, 1 vnučku a jedného pravnuka.Ako senior žije v Leviciach. Brat Fazekaš, ako píšete vo svojom životopise, pochádzate z malej východniarskej dedinky Hrašovík. Vaši rodičia boli roľníci. Keď sa pozriete späť, čo bolo v tom čase určujúcim faktorom, ktorý vás nejakým výrazným spôsobom ovplyvnil do života? To, na čo sa ja najviacej pamätám z tohto obdobia, bolo zhromaždenie Modrého kríža v Beniakovciach, susednej dedine Hrašovíka. Pôsobil tam kazateľ Roháček, evanjelista zo Starej Turej, ktorý spolupracoval so sestrami Royovými. Vzniklo tam spoločenstvo ľudí, ktorí poznali nielen bohoslužby, ale mali aj osobnú vieru v Pána Ježiša. Ja som síce patril do evanjelickej cirkvi, kde som bol konfirmovaný, ale to hlavné, čo ku mne prehovorilo už ako k chlapcovi, bolo toto spoločenstvo veriacich ľudí. Neboli to nejakí vzdelanci, iba sedliaci ako môj otec, ale boli to Pánovi odovzdaní ľudia aj svojím životom, ktorí, okrem iného, nepili alkohol. Ako mladý chlapec ste odovzdali život Pánovi Ježišovi, ale stále ste mali problém uveriť, že vám boli odpustené všetky hriechy. To bolo približne vo veku 13 rokov, keď som bol na konferencii Modrého kríža na Starej Turej (1943). Bola tam evanjelizácia a po zhromaždení sme sa spoločne modlili. Ja som úprimne vyznával hriechy, ale keď sa ma jeden brat opýtal, či verím, že mi boli odpustené všetky hriechy, odpovedal som: „Ja tomu nemôžem veriť. Ja nič necítim.“ Ale potom v knihe R. A. Torreya, Kterak růsti v Kristu, som čítal, že nie je dôležité, aby sme cítili, ale aby sme dôverovali Božej vernosti. A keď to nerobíme, tak robíme Pána Boha klamárom. Lebo v Biblii sa píše, že „ak vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil naše hriechy“ (1Jn 1, 9). A to mi trvalo dlhší čas, kým som na to prišiel. Jednu nedeľu na ceste zo zhromaždenia som sa modlil a naraz mi prišlo na um, že robím Pána Boha klamárom. A vtedy sa mi rozjasnilo, takže som uveril, čo mi urobil verný Boh. Prišla i radosť pomocou viery, nie pomocou citu. Kedy vo vás vznikla myšlienka, že sa stanete kazateľom? Neviem to vysvetliť, ale od detstva som vedel, že budem kazateľom. Keď po maturite prišla reč, čo ďalej, šiel som sa zapísať na teológiu. Väčšinu života ste vykonávali povolanie kazateľa pod tlakom komunistického režimu. Za vašu prácu s mládežou vás za trest komunisti poslali z Levíc až do českých Benátok nad Jizerou. Napriek totalitnému útlaku sa predsa za komunizmu cirkvi darilo. Ako to? No vidíte, to je ten paradox – „protimienka k ľudskému mysleniu“. Vtedy bol komunistický útlak, ktorý sme ťažko prijímali, ale bolo to k dobrému. Dnes je všetko uvoľnené, nikto nám vieru nevytýka, a predsa ľudia nepracujú, ako by mali. Ten tlak bol pre nás ohromne dobrý, lebo sme museli niečo ukázať. – Napríklad, keď bolo združstevňovanie. Členovia zboru v Leviciach nevedeli, čo majú robiť, a tak sa prišli poradiť s kazateľom Markušom: „Brat kazateľ, máme do družstva vstúpiť, či nevstúpiť?“ Po dlhšom modlitebnom čase povedal: „Do družstva vstúpte, ale prevezmite vedenie!“ A tam, kde naši ľudia viedli v dedinách družstvá – Horná Seč, Dolná Seč, Ludany atď., tam to šlo výborne. Horná Seč bola dokonca vyhodnotená ako najlepšie družstvo na celom Slovensku. A komunisti žasli! Pozrime sa na vaše pôsobenie v Prešove, kde pod zbor patrilo veľa staníc. Čo taká služba znamenala? V Prešove som mal na starosti takmer celý Východoslovenský kraj. Pondelok až piatok som obchádzal zborové stanice, takže každú noc som spal v inej posteli. A keď som prišiel na niektorú našu stanicu, tak som nielen kázal. Navštívil som aj 3–4 rodiny, debatoval som s nimi, pýtal sa ako pracujú, ako vychovávajú deti, ako milujú Pána, ako čítajú Bibliu atď. Potom som vyučoval deti náboženstvo a až večer som mal kázeň. Bola to veľká práca, a to práve preto, že sme boli utláčaní komunistami a museli sme sa brániť ľudským životom. Byť kazateľom veru neznamená iba v nedeľu sa postaviť za kazateľňu a predniesť kázeň. Je to aj pastoračná služba, práca s mládežou a iné. Žiadny kazateľ nemôže však stíhať všetko. A žiadny nie je na všetko obdarený. Čo boli priority vašej služby? Ja som venoval veľa času práve kázaniu. Lebo som zistil, že sa na bohoslužbách síce káže, ale ľudia fakticky Biblii nerozumejú. Nevedia, o čo tam ide. Na to som dával veľký pozor. O tom svedčí aj vydávanie mojich kníh, ktoré som napísal ako kázne, a potom ich vydal ako učiteľ na KETM v Banskej Bystrici. Taký istý dôraz som kládol na život. Musíme niečo ukázať! Bez viditeľného života, je to nanič. Ľudia chcú vi-dieť, lebo dajú viacej na oči ako na uši. A to som vždycky prízvukoval našim veriacim: „Na vás musia vidieť, že niečo sa s vami stalo a že viete dbať o druhých!“ Každá doba má svoje hrozby pre evanjelium. Za komunizmu to bol politický útlak. Aké nebezpečenstvo vidíte dnes, v tejto dobe? Vidím nebezpečenstvo v nesprávne pochopenom Písme. Je správne, čo vraví apoštol Pavol, že sme vierou spasení a nie skutkami, ktoré žiada Boží Zákon (Gal 2, 16). Lenže apoštol Jakub nám vraví: „Človek je ospravedlnený zo skutkov a nie iba z viery“ (Jak 2, 24). Ba aj Pavol sám: „Všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu, aby si každý odniesol odplatu podľa toho, čo vykonal v tele, či dobré, či zlé“ (2K 5, 10). Nesmieme žiť laxný život a spoliehať na to, že veriacim Kristus hriechy odpúšťa. Vlažného človeka vypľúva z úst (Zj 3, 16). Na to by sa naša Katedra, Rada i kazatelia mali zamerať. Dlhý čas ste pôsobili ako kazateľ v Leviciach, istý čas spolu s kazateľom Prištiakom. Viete mi povedať niečo k tomuto obdobiu? Aké ste prežívali radosti a starosti? Rok po svojom nastúpení do Levíc (1969) som s kazateľom Ondrejm Prištiakom zažil niečo, čo mi je doteraz ako krásna záhrada s voňavými kvetmi. Navzdory komunistickému zákazu urobili sme tábor mládeže na vrchu Hrb z nášho zboru, ale aj z iných. Tam sme mali zhromaždenia i hry. Začiatok bol obyčajný, ale potom sa niektorí mládežníci obrátili a vydali o tom svedectvo, na ktoré sa obrátili ďalší a vydali ďalšie svedectvá. Tak to šlo celý týždeň: nové svedectvá, nové obrátenia. Bolo ich asi 20 a keď sme sa vrátili domov, tak to malo tiež pokračovanie. Takže veľa ľudí prišlo k viere. Nezažil som v živote nič také krásne, ako toto. Len sme museli robiť mnoho opatrení, aby sa oheň zapaľoval, ale nehasol. Tu bolo uložené aj jestvovanie celého zboru. „Prikladajte na oheň, lebo má tendenciu hasnúť!“ Svojho času ste pôsobili ako predseda Cirkvi bratskej na Slovensku. Ako vnímate vývoj našej samostatnej slovenskej vetvy v posledných rokoch? Máte pocit, že dostatočne rastie a zasahuje spoločnosť evanjeliom? Pred pár rokmi sme mali na Slovensku asi 9 zborov a v Čechách okolo 25. Dnes majú oni okolo 70 a my 15. Ťažko mi je to posúdiť, len sa mi zdá, že ich pracovníci viacej dbajú na pravidlá Cirkvi bratskej a najmä na Pánov príkaz, aby sme získavali vo svete učeníkov. U nás, zdá sa, každý zbor má aj svoje vlastné pravidlá. Pritom je nám tak dobre v zboroch, že sme sa ohradili v uzavretom priestore. Nevieme sa priblížiť a otvoriť priateľom vo svete a slúžiť im tak, aby sme im pomohli v ich ťažkostiach a získali ich pre Pána. V roku 1956 ste sa oženili s dcérou Ondreja Markuša, Perlou. Prežili ste spolu kus života a vaša manželka vždy stála po vašom boku v dobrom aj zlom. Aj teraz tu sedí pri nás a pozorne sleduje o čom sa rozprávame. Akými princípmi ste sa vo svojom manželstve riadili, čo vám pomáhalo dôjsť až do tejto chvíle? Sme rôzne povahy. Ja vždy prízvukujem tým, ktorí sa chcú stať manželmi: „Dajte si pozor, lebo teraz sa máte radi, ale potom príde ten všedný život a zistíte, že máte rôzne povahy, rôzne záľuby, rôzne skúsenosti, rôzne ciele a budete to musieť dať dohromady.“ Ani pre nás to nebolo jednoduché. Nakoniec sme na to prišli, ale museli sme vynaložiť tiež energiu na to, aby sme jeden druhého pochopili. Ja, napríklad, veľa času strávim pri knihách. Tak moja manželka musela pochopiť, že som kazateľ, že som učiteľ, že nemôžem len tak hádzať zbožnými frázami, ale musím to zásadne poznať. Ja som musel pochopiť zasa jej záľuby, že má rada kvety, hory, rozhovory. Chodil som s ňou na výlety, robili sme túry. Nebolo mi to síce nepríjemné, aj ja som mal rád Tatry, avšak ona bola do nich zamilovaná. A ja som to musel pochopiť. Musel som jej v tom vyhovieť a ísť s ňou, a to aj v iných veciach. Ako ste pri takej náročnej práci, napĺňali svoju otcovskú úlohu pri dvoch synoch? Pri mojej kazateľskej práci zvyčajne koniec a začiatok týždňa boli voľné, tak som sa snažil deťom venovať. Chodili sme do parku, v zime sme sa korčuľovali, lyžovali, v lete sme sa kúpali... Snažil som sa im byť priateľom a troška budovať náš vzťah, aby zo mňa ako z otca mali nejaký osoh. Musím však priznať, že som bol vďačný za Perlu, že mi ju Pán Boh dal a že ona sa im viacej venovala. Mala na to dar i viac času ako ja. Pán nám dal milosť, že obaja synovia sa obrátili a stoja v zbore a jeho práci. Po revolúcii v roku 1993 ste boli jedným zo zakladateľov Katedry evanjelikálnej teológie a misie na UMB v Bystrici. Ktoré cirkvi sa podieľali na jej vzniku? Akým spôsobom ste riešili teologické rozdiely? Katedru založila cirkev apoštolská, bratská, baptistická a metodistická. V hlavnom učení sme boli zajedno a v ostatných veciach sme umožňovali povereným zástupcom cirkví, aby mohli do školy prichádzať a vyučovať svojich študentov o svojich špecifických hľadiskách. Katedra vznikla na štátnej univerzite Mateja Bela, to znamená, že sa do istej miery musela podriadiť sekulárnym pravidlám a kontrole ministerstva. Keď sa spätne obzriete, nemáte pocit, že by bolo lepšie ísť cestou nezávislej biblickej školy alebo seminára? Nebola spolupráca so štátnou školou kontraproduktívna? Nie! Využili sme takúto možnosť práve preto, že všetky tieto cirkvi mali svoje samostatné vzdelávacie inštitúcie, ale v Čechách. Po rozdelení štátu sme my o ne prišli. Pri formovaní katedry sme však mali dostatočné právomoci. Ak aj boli nejaké pravidlá, neboli duchovného rázu. Napríklad, zo začiatku bol problém, že katedra mohla byť akreditovaná iba vtedy, ak sme mali pedagóga s titulom doktor, potom docent a profesor. Ja som bol nútený si urobiť kvôli tomu docentúru, aby som naplnil túto požiadavku. Neskôr ma Ondrej Lupták povzbudzoval, aby som si urobil aj profesúru, ale zo zdravotných dôvodov už to nebolo možné. Plynie študentom nejaká výhoda z toho, že katedra patrí pod pedagogickú fakultu? KETM (Dnes Katedra teológie a katechetiky) je pre nás výhodná aj preto, lebo študenti zároveň s teologickým vzdelaním získavajú vysokoškolské vzdelanie bakalárske či magisterské, a tak môžu teológiu skombinovať aj s predmetmi z iných katedier a môžu potom učiť na gymnáziu náboženstvo, ale aj iný predmet, napr. angličtinu, dejiny atď., čo im rozširuje možnosti zamestnania. V Cirkvi bratskej sa dlhé roky používal Roháčkov preklad Biblie. Neskôr sa však rozhodlo o vydaní ekumenického prekladu, kde ste vy boli v skupine prekladateľov. Ako to fungovalo? Môžete nám k tomu niečo viac povedať? Roháčkov preklad je presný, lebo je doslovný, ale už nie celkom blízky dnešnému človeku. Ekumenický preklad mal byť pre súčasného človeka. Ja som bol v skupine pre preklad Novej zmluvy a tam som preložil evanjelium Matúša. Ale potom nebolo dosť pracovníkov v starozmluvnej skupine, tak ma preradili tam. Fungovalo to tak, že sme sa stretli raz za mesiac a prebrali sme tam za tri dni asi 3–4 kapitoly. Mne sa to nepáčilo, lebo som vypočítal, že pri takom tempe to bude trvať možno 30 rokov. Navrhol som im určitý spôsob, ktorý však neprijali, a tak som z celého projektu odstúpil. Keď oni iným spôsobom predsa Bibliu preložili, tak som im pri vydaní poslal aspoň revíziu. Na rozdiel od českého prekladu vidím na slovenskom chybu v tom, že nie sú tam odvolacie verše a úvody do jednotlivých kníh: kedy vznikli, za akých okolností a pod. Brat Fazekaš, vy ste mali vždy veľmi dobrý vzťah k mladým ľuďom. Dokonca, ešte nedávno vás pozvali mladí medzi seba ako rečníka na mládežnícku konferenciu. Aké sú vaše skúsenosti, čo by ste poradili kazateľom a ďalším služobníkom, ako by mali podchytiť mladých ľudí? Keď som prišiel na svoj prvý zbor do Prešova, našiel som ho trochu rozhádaný. Tak som začal s mládežou. Býval som v Bardejove a tam sme chodievali často von, do lesa, k rieke. V zime sme sa korčuľovali, v lete kúpali. Pravdaže, vtedajšia staršia generácia mi to zazlievala, že je to „telesné a hriešne“, ale mládež ma „zjedla“. A cez mládež sa mi potom podarilo znova stmeliť celý zbor. A zdá sa, že tu je cesta aj pre dnešných vedúcich, aby sa mládeži venovali. Vyplatí sa to! Venovať sa mládeži neznamená len venovať sa im duchovne, ale aj im rozumieť. Čiže, ľudia, ktorí sa chcú mládeži venovať, by mali byť, napríklad, aj športovci, hudobníci, turisti a pod. Služba mládeži musí byť prispôsobená ich chápaniu. Ja som už z toho teraz vypadol, lebo tomu sa musí vynaložiť veľa úsilia, ktoré ja už neovládam. Je zjavné, že aj napriek vysokému veku ste pomerne fyzicky ale predovšetkým psychicky mimoriadne fit. Ako to robíte? Ráno vstávam po piatej a po sprchovaní studenou vodou idem na prechádzku, ktorú si zopakujem aj večer. Robím ju v rýchlom tempe a s pohybom nielen nôh, ale aj rúk. Trvá mi to tak 30–45 min. Už 70 rokov mám žalúdočnú chorobu, pre ktorú musím byť striedmy v jedle, čo je iste tiež príčinou toho, že žijem už 83 rokov. Za veľmi dôležité považujem nestratiť kontakt s inými ľuďmi. V zbore máme seniorský klub. V nedeľu ráno sa stretávame na spoločných modlitbách, ktoré vediem. Zvyknem chodievať do seniorských domovov na návštevy a mal by som to ešte viacej robiť. Stále sa venujete písaniu kníh a štúdiu a dokonca ovládate internet. To vám určite tiež pomáha udržiavať sa mentálne sviežim. To áno! Píšem svoj životopis (Pamäti). Mám vyše 30 denníkov a každý má asi 300 strán. Až 3 roky mi trvalo, kým som z tých denníkov povypisoval dôležité veci. Ale v týchto dňoch som to už zakončil. Napísal som tiež svoje biblické poznanie (Panstvo Boha a človeka v Písme), ale na tom musím ešte nejaký mesiac popracovať. Vydanie nechám svojim synom. Aj tak som vydal vyše 20 kníh, z ktorých ešte niektoré možno dostať na KETM v Bystrici. Brat Fazekaš, čo by ste na záver chceli odkázať čitateľom Dialógu? Za posledných 80 rokov sme prežili niekoľko etáp, ktoré boli inšpirované ľudským sebectvom. Najprv sme prežili Hitlerov nacizmus, ktorý diktoval nadradenosť nemeckej rasy. Potom prišiel Stalinov komunizmus a začala panovať robotnícka trieda – klasa. V dnešnej dobe sú „peniaze až na prvom mieste“ a teda diktuje kapitalistická kasa. – Čo proti tomu postaviť? „Neprídeme tam, kde chceme, ale kde zastane vlak, do ktorého sme nasadli.“ A vlak, ktorý vedie k šťastiu, je to, že s Ježišom stratíme život pre druhého! Rasa, klasa, kasa – spása! Prijať spasenie v Kristovej krvi a ku krížu viesť druhých svojou obetavou službou – tak privedieme druhých k šťastiu a nájdeme naplnené šťastie aj my! Rozprávala sa EVA BECHNÁ Foto: ĽUBO BECHNÝ