Mama

Je to už pár rokov, čo som ležala v nemocnici. Svoje malé deti som zanechala doma na starosť zvyšku rodiny. Dlho som sa bránila pretrhnúť putá, ale keď už som si naozaj nevedela so sebou rady, rodina ma presvedčila, že to bude v tejto chvíli to najlepšie, čo pre nich môžem urobiť. Ešte nikdy pred tým som bez nich nebola viac ako dve hodiny. A zrazu som ich musela odovzdať na neurčitý čas. Možno dni, možno týždne. Bolo mi naozaj zle. Ležala som nadopovaná práškami a nemocničnú plachtu kropila slzami. Kde sú asi moje deti? Či im dali jesť to správne jedlo, či ich uložili načas do postele, či im prečítali tú správnu rozprávku, dostatočne pofúkali boľavý prštek. Lebo to viem predsa iba ja. V izbe so mnou ležala ešte jedna pacientka. Mladé dievča na tom bolo zjavne o kus horšie. Ja som sa aspoň občas došuchotala do jedálne a prehodila pár holých viet s personálom. Ona bola stále zababušená v bielych perinách, dlhé vlasy splývajúce po vankúši. Nevydala hlásku, len sa občas prehodila z boku na bok. Nikdy som sa s ňou nezoznámila, zostala pre mňa tajomstvom. V nedeľu poobede nastal čas návštev. Do miestnosti vstúpila ONA. MAMA. Prišla za svojou dcérou, mojou spolubývajúcou. Tichučko a neznateľne sa pohybovala po miestnosti, ale za krátky čas sa o všetko postarala. Vyvetrala izbu, napravila perinu, utrela stolček, zobrala špinavú bielizeň a doplnila novú. Doniesla pohár s vodou a nežnými pohybmi upravila dcére vlasy. Tichým hlasom sa jej prihovárala a uisťovala ju o tom, že sa nemusí ničoho báť. Tá žena ma fascinovala. Áno, aj moja mama sa práve s podobnou silou levice v plnom nasadení starala o moje dve malé deti. Ale ja som zrazu zatúžila, aby sa niekto postaral o mňa. Aby ma pohladkal, zodvihol, doniesol, priniesol, utrel, ale predovšetkým zobral na seba všetku tú ťarchu, ktorá mi v tej chvíli ležala na srdci. Bola pre mňa stelesnením bezpečia materinskej náruče a zároveň veľkej sily schopnej udvihnúť aj to najťažšie bremeno. Lebo takto to malo byť a tak som si to predstavovala. Že totiž ja ako mama nemôžem byť nikdy slabá, nikdy chorá a bezmocná. Ja mám byť tá, ktorá bojuje do posledného dychu a nikdy nemá voľno. Vždy má všetko pod kontrolou a je všade, kde treba. Teda hlavne pri svojich deťom, kedykoľvek ma potrebujú. Dvadsaťštyri hodín. A zrazu bolo všetko mimo plánu a ja som s tým nemohla nič urobiť. A nevedela som dokedy.... A dnes viem, že zatiaľ čo ona mala sily dosť, pred ňou ležalo apatické choré dieťa, s čím takisto nevedela nič urobiť a nevedela dokedy....a či vôbec. Ako matky sme sa dostali do okamihu, kedy sme už nemohli urobiť viac. Len čakať a dúfať a mať nádej... Hneď druhý deň ma preložili na inú izbu a ja som sa nikdy nedozvedela, kto bola tá žena a to dievča. Či sa dostala zo svojho stavu a vrátila sa v poriadku domov. Ja som sa vďaka Pánu Bohu onedlho mohla vrátiť k svojim deťom a znovu sa o nich postarať. Nikdy nezabudnem na ten stav bezmocnosti a na obraz ženy, ktorá sa stará o svoje choré dieťa. Nech sú tieto slová holdom pre všetky mamy, tie nežné bytosti a zároveň bojovné levice, ktoré vedia nekonečne posúvať všetky hranice, keď sa jedná o ich deti. Eva Bechná