Božia misia

O misii sme naučení hovoriť a vnímať ju len ako rôzne aktivity kresťanov smerujúce k získaniu ešte nekresťanov za kresťanov. Ale pri bližšom pohľade do Písma zisťujeme, že misia je hlbší a širší pojem. Korene misie Pôvodom kresťanskej misie je sám v dejinách zjavujúci sa dynamický Boh: hovorí, zjavuje sa, tvorí a udržiava svet, posiela svojich prorokov, daroval svojho Syna, aby nás stratených zachránil. V celých dejinách spásy, tak ako ich poznáme v Biblii, zjavuje sa nám Boh ako iniciatívny, sám zo seba vychádzajúci Boh misie, ktorý nechce byť s človekom vo vzťahu „On“, ale „Ty“. Preto má kresťanská misia svoj pôvod v Božej povahe a v Božom konaní. Ak rozmýšľame o Bohu, tak narazíme na otázku jeho poznania a zjavenia a tým zisťujeme, že kresťanský Boh je misijným Bohom ktorý sa iniciatívne zjavuje. Božia misia (Missio dei) má svoje centrum v Ježišovi Kristovi (Gal 4,4). Takže osoba a dielo Ježiša Krista sú bázou kresťanskej misie. Hovoriaci Boh sa zjavuje v zákone Mojžišovom, cez prorokov a v Žalmoch. Vyvrcholením Božieho hovorenia je Božia reč v Ježišovi Kristovi. Ježiš Kristus je definitívnym interpretom starozákonného Božieho jednania. Nie misionár, nie misijný program, ale jedine Kristus otvára oči pre tajomstvo Božie. Obsahom kresťanského evanjelia je smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Apoštoli chápali samých seba ako zvestovateľov Krista, ukrižovaného (I Kor 1,23). Po nanebovstúpení Ježiša Krista je pokračovateľom misie cirkev Ježiša Krista. Cirkev je teda „misijnou spoločnosťou“ Ježiša Krista. Obsahom kresťanskej misie je zvestovanie evanjelia Ježiša Krista: „A toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom“ (Mt 24,14). Ale subjektívne je obsahom kresťanskej zvesti spasenie pre odpustenie hriechov. Pritom vzhľadom k Bohu je dôsledkom spasenia pokoj a zmierenie s Bohom, vzhľadom k ľuďom má tiež podobný dôsledok – zmierenie s ľuďmi (Ef 2,14). Dôsledky pre priority Vyššie uvedené ponímanie Božej misie má závažné dôsledky pre naše ponímanie cirkvi: cirkev je funkciou Božej misie. Teda nie ako je dnes bežné: misia ako jedna z viacerých funkcií cirkvi. Ďalším dôsledkom tohto ponímania misie je otázka pravovernosti: testom kresťanskej pravovernosti je primárne verná misia a nie pravá doktrína. Obdobným radikálnym dôsledkom vyššie uvedeného chápania misie pre teologické vzdelávanie je, že hlavným predmetom teológie je misiológia, nie dogmatika, systematika či dejiny dogiem. Podobne pre vedenie cirkvi či zboru v našom kontexte nevyplýva z uvedeného ako hlavná úloha udržanie hraníc vyhasínajúcich pahrieb stagnujúcich zborov, ale misijne a kultúrne relevantná interpretácia evanjelia. Prejav Božej univerzálnej spásnej vôle s jej špecifickým prejavením sa v Ježišovi je nám dostupný cez svedectvo písomností kresťanskej tradície, najmä Noveho zákona. Tieto texty interpretujú kresťania v rôznych kultúrnych kontextoch, a preto s misiou cirkvi je spätá otázka interpretácie textov a vzťah tejto interpretácie ku kultúre, v ktorej žijú. Musíme v pokore uznať, že pri čítaní Písma, a v našich rozhovoroch o cirkvi v cirkvi, používame nielen sklené okuliare, ale aj okuliare našej kultúry: výchovy a rôznych predporozumení. Ak to uznáme, ochráni nás to od pyšných polôh výsostných vlastníkov pravdy a pomôže nám to v pokore porozumieť aj pohľadu cez iné okuliare na tie isté miesta v Písme. Zároveň je to pre nás výzvou, aby sme používali aktuálne kultúrne okuliare pri čítaní a výklade Písma. Táto požiadavka je naliehavá nielen pre kazateľov, ale aj pre rodičov. Je naliehavou výzvou súčasnej doby, aby sme používali taký jazyk zvestovania, ktorému ľudia rozumejú – tak ako sa to stalo pri Letniciach. Tento jazyk je zakorenený v evanjeliu, ale jeho forma rastie vo svete a pre svet. Novým aktuálnym čítaním Písma môže, a spravidla aj vzniká napätie medzi starým a novým. Aktuálne autority cirkvi túžia zachovať zjavenie a jeho tradičnú interpretáciu neporušenú pre budúcnosť. Na druhej strane pôsobí Duch, ktorý činí zjavenie Písma neustále živým a novým. Každého, kto sa ponorí do Písma a objavuje staronové horizonty a pritom nekráča svetom so zatvorenými očami, postretne konfrontácia s posolstvom v starom šate a s autoritami, ktoré ho predstavujú. Táto konfrontácia patrí k životu opravdivého dialógu s Bohom aj so svetom. Dôsledky pre cirkev Nestor našej cirkvi, Ľudovít Fazekaš, poznamenáva: „Fungovanie kultu s čítaním Písma a jeho výkladom ešte automaticky nezaručuje, že tam hovorí Boh. Aj keď kážeme „Slovo Božie“ ešte nemusí automaticky hovoriť Boh, bohoslužby môžu umlčať Slovo. Nielen katolícky kňaz sa môže stať fakírom so svojimi ceremóniami, ale aj protestantský kňaz a kazateľ sa môže stať tárajom so svojím kázaním, ktoré nie je splnomocnenou zvesťou poslaného učeníka. Kde berieme do úst slovo Božie a sami nie sme ním vnútorne pretvorení, tam Boh zanovito mlčí, aj keď prevádzka cirkvi funguje. Boh trestá našu neposlušnosť tým, že prestane hovoriť. Cirkev má privilégiá od Boha len dovtedy, kým je poslušná svojej Bohom danej misii. Boh nedal ani svojej neposlušnej cirkvi privilégium existencie. Ak cirkev nie je poslušná svojmu poslaniu, tak jej Boh odníma privilégium služobníka Slova a stane sa v protestantskom prevedení len tárajom, ktorý stráca moc a nakoniec končí na smetisku dejín.“ Máme byť Bohu vďační za to, že nedal večné privilégiá neposlušným a aj takto sa prejavuje jeho starostlivosť a dáva obnovné prúdy do dejín cirkvi. Veď aj cirkev bratská vznikla z nedostatku spasenia a nie z nedostatku doktrín. Kto nemá čo povedať, toho nikto nepočúva. Cirkev má len vtedy pravdu, ak táto Pravda premieňa. Pravda cirkvi sa prejavuje v jej premieňajúcej moci. Preto, ak sa vyprázdňujú kostoly a modlitebne, znamená to rozchod ľudí s tým čo počujú pod kazateľňami – začínajú hľadať odpovede na podstatné otázky svojho života niekde inde, len nie pod kazateľňami cirkví. Preto, ak stagnujeme, je potrebné sa pýtať samých seba, či Ježiš v takej podobe a v takom prevedení, ako ho predkladajú a tlmočia mnohí z tých, ktorí si nárokujú hovoriť jeho menom, je aj Ježišom Novej zmluvy. Preto je potrebná ekleziológia – ekleziológia otvorenej cirkvi: pravoverná cirkev je cirkev misijná a kultúrne relevantná – schopná prispôsobiť sa zmenenej kultúrnej situácii novou kontextualizáciou. Tu je potrebné upozorniť na druhý extrém: kultúrnu povrchnosť. Vzťah cirkvi (jej zvesti) a na druhej strane kultúry (inými slovami vzťah kult a kultúra) musí byť nanovo premyslený a priebežne aktualizovaný. Bez dostatočnej aktualizácie tohto procesu sa cirkev stáva buď muzeálnou spoločnosťou, ktorá pestuje prežitú náboženskú kultúru a nanajvýš poskytuje svojim členom službu prestupových rituálov v jednotlivých životných etapách (napr. krst, sobáš a pohreb), alebo na druhej strane povrchným náboženským show. Konflikty v cirkvi Vplyv poňatia misie na cirkev je zásadný – podľa nej sa vyhodnocujú víťazi vo vnútrocirkevnej diskusii a hľadaní. Víťazom je prirodzene ten, koho názor, práca a výsledky zodpovedajú spoločnej misii. Ak nie je v cirkvi mlčky alebo aj formálne a verejne definovaná misia, tak nejestvuje meradlo na víťazný názor alebo čin, a preto každá takáto cirkev končí v hlbokých vnútorných hádkach a konfliktoch. Ak misia nie je zrozumiteľne komunikovaná a známa členom a účastníkom zápasov, tak aj vnútorné nepísané pravidlá cirkvi či zboru (tieto sú dôležitejšie pre praktický život ako písané) degenerujú na pragmatický mocenský nástroj. Zároveň dochádza k úpadku etiky a moc sa zneužíva. Život cirkvi sa odohráva v miestnom cirkevnom zbore, ktorý je tým nositeľom života cirkvi (nie sú to orgány a funkcionári cirkvi). Zbor sa stretáva k bohoslužbám. Ich význam dobre vystihol Brueggemann: „Bohoslužby sú miestom, kde ľudia dostávajú nový materiál, či starý materiál vyslovený tak čerstvo, že založí, nasýti, vyživí, nakŕmi a dodá legitimitu a autoritu alternatívnej predstave sveta.“ Misia sa deje mimo kostolov a modlitební V zbore žijú veriaci. Ich kresťanská viera a relevantnosť kresťanstva sa neprejavuje na bohoslužbách, ale v živote mimo kostola a bohoslužobných priestorov. Skutočná bohoslužba začína až vtedy, keď prekročí prah kostola smerom von. Až tu sa uskutočňuje chtiac alebo nechtiac autentický dialóg viery s kultúrnym a hodnotovým prostredím. Až táto autentická bohoslužba (život mimo bohoslužobných priestorov) je nositeľom kresťanského života. Len Bohom premenení ľudia žijúci evanjeliom vo svojich životných kontextoch tak, že vnášajú hodnoty evanjelia do všetkých oblastí svojho života (rodina, zamestnanie, zábava, oddych, šport atď.) sú skutočným produktom cirkvi. Len ľudia, ktorí konajú v nenáboženskom prostredí ako premenení a evanjeliom ovplyvnení, sú schopní ukázať dôveryhodnosť evanjeliovej zvesti a konať tak misiu cirkvi: zjavovanie Boha v skutkoch lásky. Ich životy, naše životy, čítajú ľudia, ktorých kdekoľvek a kedykoľvek stretávame ako Písmo a v nich majú objaviť, prečítať niečo z Božieho charakteru. Aby sme napomáhali tomuto cieľu, je potrebné budovať otvorené zbory aj pre ľudí, ktorí ešte do zboru nepatria s viacdimenzionálnym modelom zborového života, kde okrem liturgických formálnych stretnutí sú aj iné menej formálne stretnutia, a tak je zbor zároveň rodina + predstavenie + domov + na emócie bohaté spoločenstvo + mládež + dorast + besiedka +...atď. s významnou angažovanosťou laikov. S týmto súvisí aj naša nová kultúrna situácia s výzvou na predefinovanie hraníc cirkvi. Preto misijné a evanjelizačné kampane môžu byť vyvrcholením, špeciálnou príležitosťou, pomôckou alebo doplnkom každodennej misie – Božieho zjavovania sa cez jednotlivých kresťanov, členov zboru. Podobne aj aktivity misijných organizácií, ktoré vykonávajú špecifické misijné projekty, sú síce veľmi dôležité, ale zásadne len pomocnou a podpornou službou existujúcim cirkevným zborom. Je potrebné ju využívať a podporovať, lebo spravidla sa špecializuje na niektoré činnosti, ktoré jednotlivci sami nikdy nedokážu (napr. zahraničná misia, systematická práca s médiami atď.), alebo na ktoré jednotlivé zbory samostatne nemajú kondíciu (napr. vydavateľská činnosť, hudobné podujatia a pod.). Teda rozmanité misijné organizácie môžu byť pragmatickým a efektívnym doplnením, nikdy však nie náhradou misijného života zboru či cirkvi, presnejšie jeho členov. ONDREJ GARAJ (Autor je riaditeľom kresťanského združenia Ježiš pre každého v Leviciach a predsedom Evanjelickej aliancie v SR.)