Ježiš, dane a my

Marec sa nesie v znamení jednej veľmi významnej udalosti – Veľkej noci, a jednej praktickej povinnosti – platenia daní. Že nemajú nič spoločné? Ježiš je výnimočný aj tým, že jeho život i smrť má dočinenia aj s dnešnými daňami. Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie, je azda najznámejší Ježišov výrok. Zľudovel a stal sa porekadlom. Používa sa aj ako výzva ku kompromisu, snahe uspokojiť pragmatický záujem i svedomie. Výklady sa rôznia. Od názoru, že pravidlo platiť dane pochádza z Desatora, až po názor, že náboženstvo je ópium ľudstva a núti veriacich k slepej poslušnosti každej vrchnosti. Logická analýza výroku má šesť riešení, ktoré majú aj praktický obsah. Platením daní štátu Boha neurazíme Ako dôvod pre platenie daní Ježiš uvádza cisárov obraz a nápis na minci. Bolo to platidlo vyrobené len na daňové účely. Použitím numizmatických znakov a necitovaním Mojžišovho zákona povedal, že Boh tejto minci nedal žiadnu špecifickú hodnotu a považuje ju za ľudské dielo dočasného významu. Zakrátko ju nahradí iná minca s obrazom iného cisára. Nepriamo povedal, že daňový poriadok nemá oporu Mojžišovom zákone, ale je ľudským dielom. Ak by sme dnes položili tú istú otázku, Ježiš by sa nepýtal na portrét na bankovke, ale na podpis na nej. Povedal by, že máme daň platiť tomu, kto je podpísaný na bankovke alebo na zákone o daniach. Čiže tomu, koho sme si zvolili. Odbojní farizeji mali počuť, že dodržiavanie Božieho poriadku nebráni plneniu si občianskych povinností. Naopak, sú prípady, keď to vedie k naplneniu Božích zámerov. Pozoruhodné je, že sa Ježiš narodil v Betleheme aj preto, že Mária a Jozef sa tam museli daňovo registrovať. Ťažko predpokladať, že by sa vo vysokom štádiu tehotenstva vydali na 200-kilometrovú pešiu púť bez vážnejšieho dôvodu. Boha neuspokojíme tým, že dane štátu neplatíme Ak jeden z hráčov hry monopoly vstúpi na pole, kde má zaplatiť, on však nezaplatenie odôvodní tým, že peniazmi splatí dlh rodičom, hra sa skončí a začne sa hádka. Rodičia z hádky nadšení nebudú. Ježišov výrok možno parafrázovať aj takto: „Myslíte si, že ak si tento pliešok s obrazom a nápisom cisára necháte a nedáte ho výbercovi dane, tým uspokojíte Boha? Mýlite sa! On od vás chce niečo iné.“ Diskutéri mali počuť, že Boh nechce, aby mali s cisárom spor o dane. Ježiš tým vyvrátil podozrenie, že je proti svetskej moci. Výrok neposkytol náboženské dôvody na nerešpektovanie svetských pravidiel, čo čakali farizeji. Dane v staroveku sa platili víťazovi ako dôsledok vojenskej prehry. Odmietnuť platiť daň bolo povstaním proti cudzej vláde. Krokom ku vojenskému konfliktu. Typickou židovskou daňou bola chrámová daň. Bola vyjadrením účasti na obeti za hriech všetkého ľudu. Daň rímskemu cisárovi v tej dobe nikto nespájal s desiatkami. Pre farizeja bolo absurdné vyjadrovať vďačnosť a dôveru človekovi, ktorý sa vyhlásil za boha, miesto jediného neviditeľného Boha. Daň je povinná platba, ktorú odvádza občan hierarchicky vyššej verejnej inštitúcii z dôvodu jej zákonného postavenia. Patrí tam aj clo a povinné poistenia. Platením/neplatením dane občan vyjadruje svoj vzťah k tejto inštitúcii. Daňová povinnosť modernej doby sa biblicky dá odvodiť od vyberania kontingentov v dobe faraónov za čias patriarchu Jozefa. Cieľom bola záchrana vtedajšieho rozvinutého sveta od hladomoru. Nadprodukcia by viedla k zvýšenej ponuke a k nižšej cene poľnohospodárskych produktov a následne k ich plytvaniu. Daň zachránila život a civilizáciu. Platenie daní v našej dobe je spoločenský konsenzus demokraticky zvolenej vlády a občanov. Preto neplatenie daní štátu, odvodov do poisťovní, nabádanie iných k tomu, aby predali tovar či službu bez dokladov je nepriamo ukracovanie svojich spoluobčanov. Je to také isté ako kradnúť tovar v supermarkete. Platí to aj pre štát: nevymáhanie daní a odvodov od neplatičov a daňových podvodníkov, odpúšťanie penále je okrádaním slušných občanov. Boha neuspokojíme tým, že Mu dáme to, čo patrí štátu Ak hráč v hre monopoly zdôvodní neplatenie spoluhráčovi dobročinným úmyslom, je jasné, že sleduje svoj prospech. Výrok o daniach možno parafrázovať aj takto: „Bohu určite prekáža, ak vo vzťahu s Ním chceme platiť peniazmi, ktoré sme nedali spoluhráčovi, keď sme vstúpili na jeho pole.“ Farizeji mali počuť, že z neplatenia daní chcú profitovať oni. Zbožne nedať cisárovi, ale urobiť si zásluhu u Boha. Hmotný prospech premeniť na duchovný. Ježiš ich otázku odlíšil od situácie, v ktorej boli zajatci v Babylone, keď boli tlačení k náboženskej asimilácii a genocída bola neskrývaným cieľom babylonského kráľa. Daniel a jeho spoločníci odopreli poslušnosť, lebo kráľ žiadal, čo je Božie. Okolnosti tejto diskusie boli iné. Ježiš je oslovený ako uznávaná nestranná, pravoverná autorita. Pritom neskrývane stoja proti Nemu. Chcú ho chytiť v reči a udať súdu. Pro vokujú Ho ako agenti provokatéri. Bohu prekáža to, že s Ním človek nemá úprimný vzťah. Preto Ježiš odsúdil ich pokrytectvo a pretvárku. Neplatenie daní uspokojuje predovšetkým finančné záujmy neplatičov. Neplatenie daní sa zdôvodňuje tým, že dane neplatí konkurencia. „Daňou sa predražuje produkt. Je konkurenčnou nevýhodou.“ Kto však prijme skrivené pravidlá, nemá morálne právo kritizovať druhých. Otázkou je: V čom spočíva presvedčenie človeka o stabilite jeho podnikania / zamestnania? Aká istota je v majetku a v peniazoch? Žalm 37 hovorí, že prospech chytrácky nadobudnutého majetku je krátky, ale vernosť Bohu prináša trvalý úžitok a pokoj. Žijeme v prostredí, kde sa platenie daní a odvodov všeobecne považuje za „okrádanie vlastnej rodiny“. Falšovanie hospodárskeho výsledku je predkladané ako šikovnosť. Kresťan by však ani v takomto prostredí nemal prilievať olej do ohňa. Má skúmať motív neplatiť dane. Na motívy sa treba pýtať aj vlády: Čo je motívom udržiavania vysokej úrovne daní? Závisť podnikateľom? Snaha ovládať občanov? Boha neuspokojíme tým, že len štátu platíme dane Výrok nie je o dobrom biznise, kde sú obaja spokojní. Vlk sýty a ovca celá. Nemá sa používať ani ako výzva ku kompromisom. Herodiáni mali počuť výzvu poslúchať (neprovokovať) Boha. Ježiš im hovorí, že Boh je nespokojný. Výrok nie je prikázaním, ale múdroslovím, porekadlom, poučnou hádankou. Implikuje sa z neho, že Ježiš uznal daňový systém rímskeho cisára a tým aj daňové systémy všetkých vlád a dôb bez ohľadu na mieru zaťaženia občanov a účel použitia dane. Z kontextu však skôr vyplýva, že sa nemá používať na obhajobu daňových systémov, ani na zdôvodnenie bezvýhradnej poslušnosti akejkoľvek vláde alebo vydierateľnosti mafii. Ak z ľudského zákona nejaká povinnosť vyplýva, to ešte neznamená, že je dobrá aj z Božej perspektívy. To, že sa proti niečomu netreba búriť, ešte neznamená, že to treba obhajovať. Niektorí podnikatelia považujú platenie presných daní za svoju kresťanskú povinnosť. Niekedy to vyznieva, akoby sa tým chceli ospravedlniť. Áno, daň legalizuje zisk, ale len pred štátom. Nie je potvrdením, že sme to získali v súlade s Božím zákonom. Ak sme iným nedali, alebo niečo získali nečestne, daň nás od tejto viny neočistí. Pri daňovom priznaní nie sme konfrontovaní s Bohom v tom, či dáme (priznáme) daň aj z poslednej koruny. Konfrontácia je v tom, či svojím majetkom slúžime (dôverujeme) Bohu. Hlavným prejavom zbožnosti je vydať sám seba ako živú, úprimnú obeť Bohu a prijímať druhého v mene Krista. Ježiš tento vzťah demonštroval na vzťahu k vyberačom chrámovej dane. Vedel, že sú to ľudia mafiánskeho typu, že okrádajú iných zmenárenskou činnosťou. Napriek tomu povedal, že výbercu dane máme prijímať ako to maličké dieťa, ktoré má svojho anjela strážneho v nebi. Ježiš, nemajúc peniaze na zaplatenie chrámovej dane, poslal Petra k jazeru, aby svojou prácou – rybolovom – zabezpečil peniaze potrebné na jej zaplatenie, aby ich nepohoršil. Boha zarmútime, ak dáme štátu to, čo patrí Bohu Biblia jednoznačne hovorí, že lojalita má hranice: viac ako ľudí treba poslúchať Boha. Konflikt nastáva, keď daňovým zaťažením štát siaha na základné potreby a tlačí ľudí k nečestnosti. Ak nechráni férové podnikanie alebo chráni silných pred slabými, nemôže čakať podporu od vyspelého občana ani pokoj v krajine. Konflikt môže nastať aj vo vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec, ak je zamestnanec nútený konať v rozpore so svojím svedomím. Človek má v týchto prípadoch právo a povinnosť odmietnuť poslušnosť. Cenu, ktorú to stojí, určuje ten, kto násilie pácha, ale jej hranice vymedzuje Boh. Kritizovať vládu za nesprávnu daňovú politiku, za rozkrádanie štátneho majetku, za tolerovanie daňových únikov, za nehospodárne a netransparentné používanie štátnych peňazí je v demokracii kresťanskou povinnosťou. Boha uspokojíme len tým, že Mu dáme to, čo Mu patrí V našej kultúre sa hovorí o „priznaní dane“. Výraz „priznávať“ sa používa na vyjadrenie buď toho, že sa k niekomu alebo niečomu priznám, prihlásim, alebo vo vzťahu vysporiadania sa so svojou zjavnou vinou. U citlivých ľudí slovné spojenie „daňové priznanie“ implikuje, že ide o vec svedomia. V daniach je nám daná plná autonómia, a preto je to aj otázkou svedomia. Len my vieme, koľko sme zarobili a koľko sme zo zákona povinní dať „cisárovi“. Štát to nevie a dokonca nemá ani veľkú šancu sa to dozvedieť. Ak tu budeme klamať, nikto okrem Pána Boha na to nedôjde. Preto je tendencia vnímať výrok o Bohu, ako keby On bol pri daňovom priznaní robil daňovú kontrolu – konfrontoval poctivosť nášho konania voči štátu ako inštitúcii, ktorú ustanovil nad nami. Skutočným náboženským dôvodom platenia daní je právo vplývať na chod spoločnosti. Dožadovať sa práva a poriadku na strane občanov i na strane politikov. Kto nemá čisté svedomie a pokoj, nebude mať nikdy odvahu, ale ani morálne právo postaviť sa na odpor proti zjavnému zlu. Pre nečestnosť, akou sú aj daňové úniky, ľudia strácajú orientáciu a cit pre pravdu a právo. Stávajú sa soľou, ktorá stratila svoju slanosť. Sme zodpovední aj ako prijímatelia dotácií, grantov a sociálnych výhod. Tento zdroj príjmov nemá byť tým hlavným motí-vom lojality k štátu a daňovému systému. Cirkev i občania sa majú usilovať o ekonomickú nezávislosť aj od štátu. Ing. JOZEF KEREKRÉTY (autor je súkromný podnikateľ)